Dvadsať rokov od katastrofy: Ničivé vlny cunami pripravili o život takmer štvrť milióna ľudí

Mohutné vlny cunami, vyvolané zemetrasením o sile 9,15 stupňa Richterovej škály s epicentrom pri indonézskom ostrove Sumatra, spustošili pobrežie štrnástich ázijských a východoafrických krajín, pričom v trinástich z nich si živelná pohroma vyžiadala obete na životoch – podľa svetovej databázy mimoriadnych DAT) zahynulo 226 408 ľudí, vrátane ôsmich Čechov.

Najviac bola postihnutá Indonézia, kde vlny cunami usmrtili okolo 160-tisíc osôb, 35-tisíc životov si ničivé vlny vyžiadali na Srí Lanke, vyše desaťtisíc obetí hlásila India. V Thajsku, považovanom za turistický raj, zomrelo alebo bolo nezvestných okolo ôsmich tisíc ľudí. V Somálsku, Barme a na ostrovných Maledivách zahynuli stovky ľudí.

Rádovo desiatky osôb považovaných za mŕtvych priznali Malajzia a Tanzánia. Úmrtia boli hlásené aj zo Seychel, Bangladéša, Jemenu a Keni. Z dovolenky v Ázii sa nevrátilo 9 tisíc zahraničných návštevníkov. Z európskych krajín mali zrejme najviac obetí Švédsko a Nemecko.

Zemetrasenie s epicentrom vzdialeným 150 kilometrov od indonézskeho ostrova Sumatra udrelo o 7:58 miestneho času (01:58 SEČ) a trvalo dlhých desať minút. Seizmické centrum v Jakarte pôvodne odhadovalo jeho silu na 6,4 stupňa. Za tridsať minút zasiahli prvé ničivé vlny pobrežia Sumatry, za ďalšiu polhodinu dorazili k pobrežiu Thajska. Krátko potom americký Národný úrad pre oceány a ovzdušie (NOAA) z Havaja prvýkrát upozornil na nebezpečenstvo prívalových vĺn blízko epicentra v Indickom oceáne. K pobrežiu východnej Afriky potom neskrotné vlny dorazili v priebehu dňa.

Dvadsať rokov od katastrofy

Vlny sa obvykle šíria rýchlosťou až 800 kilometrov za hodinu a na plytčine môžu dosahovať výšku niekoľko desiatok metrov. Miestami až desaťmetrová masa vody zmietla všetko, čo jej stálo v ceste.

Rok po katastrofe údaje ukazovali, že strechu nad hlavou stratilo 1,77 milióna ľudí, pričom ďalších niekoľko sto tisíc domov muselo byť kvôli nevyhovujúcim podmienkam zbúrané alebo strhnuté. Jeden milión osôb prišiel o zdroje obživy, na medzinárodnú humanitárnu pomoc bolo odkázaných vyše päť miliónov ľudí.

Medzi najväčšie problémy, s ktorými sa museli preživší a vlády postihnutých krajín stretávať, patrili nedostatok nezávadných potravín a pitnej vody, zničená infraštruktúra a s tým súvisiace problémy pri distribúcii pomoci. Bezútešnú situáciu potom komplikovali vysoké teploty, ktoré spôsobovali rýchly rozklad mŕtvych tiel. Niektoré obete museli byť preto pochované bez predchádzajúcej identifikácie, aby sa predišlo rozšíreniu epidémie.

V pobrežných vodách bola vážne poškodená až tretina koralových útesov. Odborníci predpovedali, že potrvá najmenej desať rokov, kým sa tieto biologicky najbohatšie morské ekosystémy na svete úplne obnovia. Už v roku 2009 ale vedci z newyorskej Wildlife Conservation Society konštatovali, že sa útesy pozdĺž najhoršie postihnutej indonézskej provincie Aceh obnovili.

Celkové materiálne škody boli pôvodne odhadované poprednou svetovou poisťovňou Munich Re na viac ako 13,6 miliardy dolárov, po roku bola škoda vyčíslená čiastkou 10,73 miliardy dolárov.

Z celého sveta bolo pre postihnutú oblasť sľúbených vyše 12,5 miliardy dolárov. Najštedrejšie boli Spojené štáty, Ázijská rozvojová banka a Austrália.